Prechod na navigáciu block menu Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 3 Prechod na navigáciu vodorovná

História

 Poloha obce a prvé osídlenie

 

Súčasná obec Nitrianska Blatnica sa rozprestiera na južnom podvrší Krahulčích vrchov, ktoré sú súčasťou výrazného pásma Považského Inovca. Obcou a jej chotárom i s okolitými obcami sa začína úrodná rovina širokého celku Nitrianskej sprašovej pahorkatiny. Vytvorila sa v dávnych vekoch pod vplyvom erózijnej činnosti mnohých potokov a dostala dnešnú podobu.
Môžeme predpokladať, že naši dávni predkovia prichádzali popri toku rieky Nitry a jej prítokov a lákali ich nezalesnené voľné plochy, lebo na suchých vápencovo - dolomitických vrstvách dávnych morí sa porasty lesov neuchytili.
O tom, že tu lovil medvede a mamuty pračlovek, svedčia archeologické nálezy v neďalekej jaskyni Čertova pec pri Radošine, kde sa našli stopy po pobyte lovca - pračloveka z obdobia medziľadovej doby a jej konca.
Prvé trvalejšie osídlenie týchto oblastí siaha do obdobia mladšej doby kamenej (neolit), keď človek (homo sapiens) sa pokúšal pestovať prvé plodiny a chovať dobytok. Nález hlineného modelu voza s naznačeným záprahom na území našej obce archeológmi svedčí nielen o starobylosti, ale i vyspelosti vtedajšieho nášho predka, aj keď išlo možno o hračku pre deti.
Prešli stáročia a archeológovia opäť podali ďalší dôkaz o osídlení týchto priestorov, keď v neďalekých Lužanoch 3 km južnejšie od Nitrianskej Blatnice odkryli veľkú mohylu (hrob) náčelníka s predmetmi z obdobia doby bronzovej. Veky sa prevaľovali nad tíšinou podhoria Krahulčích vrchov a celého masívu považského Inovca, aby ešte pred naším letopočtom prichýlili v Ponitrí usádzajúcich sa Keltov. Na prelome nášho letopočtu ich vystriedali bojové rody germánskych Kvádov. S nimi sa už v bojoch na Podunajsku, Podhorí a Považí stretli vyspelí Rimania. Po štyroch storočiach Kvádi opustili tento kraj. A že sa toto všetko dotýkalo aj blízkeho okolia terajšej Nitrianskej Blatnice, svedčia trosky halštatského hradiska na južnej strane najvyššieho vrchu Krahulčích vrchov Marháta ( 758 metrov ).
V období veľkého sťahovania národov sa táto prekrásna krajina otvorila príchodu rodov našich slovanských predkov a začala sa odvíjať celkom nová kapitola osídlenia na južnom podvrší Považského Inovca.

 

Naši slovanskí predkovia

 

Putujúce rody slovanských kmeňov sa postupne usádzali v povodiach riek a potokov. Z výskumov a archeologických vykopávok je zrejmé, že aj na horných tokoch potokov Blatnica, Radošina, Hlavinka a ďalších sa usadili prví obyvatelia tohto utešeného kraja. A práve osídlenie súvisiace s obcou Nitrianska Blatnica je archeologický doložené v lokalite uvádzanej ako Ďurko (Loco Durco).
Začiatkom 9. storočia sa začali roztrúsené slovanské kmene zjednocovať pod pevnou rukou nitrianskeho kniežaťa Pribinu a jeho syna Koceľa. Je isté, že sa to dotklo aj obyvateľstva spomínanej osady, pretože popri nej viedla významná cesta spájajúca mocenský, hospodársky a kultúrny stred nitrianskeho kniežactva s oblasťou Považia a ďalej s Moravou. Ešte dnes sa používa v obci a okolí názov Kamenné vráta, kadiaľ viedla trasa spomínanej cesty. Z nej viedla odbočka až pod Marhát a prechádzala cez lúku zvanú Púšť pod pozoruhodnou historickou pamiatkou – kostolíkom sv. Juraja.

 

Rotunda sv. Juraja

 

Odkrytá história

 

Samota Loco Durco dostala pomenovanie podľa kostolíka, ktorý sa nachádza na úbočí vrchu marhát a je vzdialený od obce 5 km .
Kostolík sv. Juraja nad Blatnicou historikov ničím nezaujal. Pomohla náhoda, keď v šesťdesiatych rokoch 20. storočia pri osádzaní uzemnenia bleskozvodu kopáči narazili na ľudské kosti. Správa o náleze sa dostala k archeológom, ktorých upútal „osmičkový“ pôdorys kostolíka. Toto nasvedčovalo, že by mohlo ísť o včasnostredovekú rotundu. Tento dojem však zoslabovali barokové úpravy interiéru a okien, zmeny výškových proporcií a najmä prístavba veže na západnej a pustovne na južnej strane rotundy.
Patrí vďaka predovšetkým prof. Dr. Alexandrovi Rutkayovi, DrCSc., ktorý aj napriek pochybovačom začal v roku 1974 s výskumom a viedol ho až do roku 1980. V prvom rade archeológov zaujalo pohrebisko pri kostolíku, kde bolo odokrytých asi 150 hrobov s nálezmi z 11. až 13. storočia. V tomto staroslovanskom cintoríne sa našli v hroboch vzácne košíčkové náušnice, náramky, prstene a pod. Pohrebisko dávalo tušiť, že v lokalite bola iste niekde aj stará osada. Ďalší výskum to potvrdil.
Na lúke Púšť archeológovia odkryli staroslovanský dvorec štvorcového pôdorysu (90×87 metrov) s palisádovou ohradou a so stopami po vnútornom osídlení. Druhý dvorec (80×60 metrov) mal lepšie opevnenie a palisády boli zosilnené kameňom. Severne od rotundy boli odkryté objekty aj o niečo mladšie ako z 10. storočia, ktoré boli na úrovni terénu, kde zaujalo najmä štvorcové obydlie s krbom. Druhú fázu osídlenia v tejto lokalite predstavuje sídlisko dedinského typu so znakmi existencie od 11. do polovice 13. storočia. Rozprestieralo sa na ploche 400×150 metrov pozdĺž vtedajšieho potoka a obydlia boli už zrubové. Na sídlisku sa našla aj zrubová cisterna.
Našli sa tu aj doklady poľnohospodárskej výroby (nástroje, žarnovy - mlynce z kameňa na ručné mletie obilia), ale bolo zrejmé, že poľnohospodárstvo bolo iba vedľajším príspevkom k zabezpečeniu výživy. Hlavná činnosť obyvateľov bola sústredená najmä na ťažbu a spracovanie železnej rudy, o čom svedčia jamy (pingy) po ťažbe limonitu (obsahuje 60-70 % železa) a haldy hlušiny po jeho spracovaní v časti zvanej krstiteľnica. Na východnej časti Marhátu sa v menšom množstve limonit nachádza aj teraz.
Všetko toto nasvedčuje, že v lokalite Ďurko pulzoval čulý život. Archeológov prekvapilo pri odkrytí spomínaných hrobov, že pohrebisko nemalo viac ako 200 hrobov. Odkryté hroby však zaujali tým, že tu boli pochovaní zväčša muži. To vytvára domnienku, že tu bola vojenská pevnosť (dvorec) a limonit spracovávali len muži. Osada so ženami a deťmi snáď bola niekde inde. Ďaleko však byť nemohla, keďže tu stál kostolík-rotunda. Archeológovia zistili, že osada Ďurko zanikla v prvej polovici 13. storočia. Prečo? Možno sa vyčerpali zásoby rudy a jej obyvatelia postupne odchádzali. Kam? Nik nevie presne určiť, či do chotára terajšej Nitrianskej Blatnice, alebo iných obcí na podvrší považského Inovca. Na mieste označenom Loco Durco však zostal významný svedok – rotunda sv. Juraja.

 

Rotunda sv. Juraja

 

rotunda sv. Juraja

 

Dominantou tohto včasnostredovekého osídlenia je už spomínaný kostolík. Stojí na skalnatom ostrohu v nadmorskej výške 466 m na južnom svahu masívu Marhát. Vedie k nemu cesta a niekoľko turisticky značených chodníkov predovšetkým z Nitrianskej Blatnice, ale aj z opačnej strany Krahulčích vrchov (Moravany nad Váhom).
Spomínaný archeologický výskum priniesol aj v súvise s kostolíkom veľa prekvapujúcich skutočností. Predovšetkým už názov vrchu Marhát, pod ktorým je na jeho svahu lokalita Ďurko, pripomína príbuznosť s názvom Veľká Morava - Marharia. I zasvätenie kostolíka sv. Jurajovi je starobylé, lebo tomuto svätcovi boli zasväcované cirkevné objekty v skorom stredoveku. Pri dôslednom skúmaní sa ukázalo, že kostolík v horách nad Nitrianskou Blatnicou nie je renesančno-baroková pamiatka (ako uvádza súpis pamiatok na Slovensku), ale je to rotunda z obdobia Veľkomoravskej ríše. Do omylu priviedli historikov prístavby veže kostolíka, na ktorej je uvedený rok 1665, ako aj pustovne pri zadnej časti kostolíka, ale predovšetkým omietka, ktorá skryla kamenné múry rotundy.
Zistilo sa, že múry starobylej rotundy boli postavené z kameňa a ten je spájaný dobrou maltou. Priemer polkruhu pre oltár (apsida) je 365 centimetrov , priemer lode presne dvojnásobok- 730 centimetrov . Hrúbka múrov je 73 cm . Všetky tieto miery sú násobkami niekdajšej dĺžkovej miery, tzv. longobardskej stopy, ktorá merala 36,5 centimetra . Také isté rozmery majú aj základy staroslovanskej rotundy v Ducovom ( 6 km na západ vzdušnou čiarou), ale tam sa zachovali iba základy, kým rotunda v Nitrianskej Blatnici má múry vysoké 6,5 metra . Podobnosť týchto rotúnd určite nie je náhodná, ak si dáme do súvisu už spomínanú cestu – spojnicu Nitrianskeho kniežatstva a Považia.
Pri predbežnom architektonickom prieskume objektu sa objavilo niekoľko vrstiev omietok a pod nimi fragmenty fresiek pôvodnej maľby, ako napr. konsekračné kríže, časť rúcha akejsi postavy a pod. pôvodný oltárny obraz sv. Juraja ukradli neznámi zlodeji, takže terajší obraz je približná napodobenina originálu (namaľoval ho Blatnický rodák Štefan šiška).
Po rozpade veľkej Moravy začal kostolík sv. Juraja pustnúť . Rotunda tak chátrala niekoľko storočí, pretože osídlenie zaniklo a obyvatelia stredovekej Nitrianskej Blatnice sa museli zaoberať problémami vtedajšej búrlivej doby, aby prežili. Až v roku 1530 je datovaný listinný doklad, v ktorom sa uvádza, že grófka Mária Thurzová dala rotundu vybudovať v renesančnom slohu. A tento rok sa začal mylne uvádzať ako rok vzniku, resp. dokončenia kostolíka. Archeológovia zistili, že pred úpravou boli obvodné múry vysoké 400- 700 cm . Podlaha bola zarastená burinou. Thurzová dala doplniť múry na terajšiu výšku a položiť novú podlahu. Nebyť tejto aktivity grófky Thurzovej, bola by sa táto významná pamiatka doslova stratila v záplave stromov a zelene a schátrala zubom času . 
V spomínanom písomnom doklade z roku 1530 sa uvádza, že v kaplnke sa konajú každý rok v nedeľu po 24. apríli (Juraj) púte zo širokého okolia. O kostolík sa starali pustovníci, ktorí žili v prístavbe ( je tam doteraz) a zároveň viedli školu, ktorá tu jestvovala.
Hodno spomenúť, že z iniciatívy rodiny Kolníkovej vzniklo občianske združenie Rotunda Jurko, ktoré iniciuje i zabezpečuje všetko, čo súvisí so starostlivosťou o rotundu a propagáciu jej významu vo Veľkomoravskom kontexte. Bola vytvorená staroslovanská družina, ktorá sa zúčastňuje rôznych podujatí nielen na Slovensku, ale dokonca i v zahraničí. Združenie má vlastnú internetovú stánku www.rotundajurko.sk.

 

Pustovníci a škola pri Jurkovi

 

O význame Nitrianskej Blatnice v súvise s rotundou sv. Juraja hovoria záznamy o pôsobení pustovníkov a o škole, ktorá bola severne od kostolíka. Predpokladá sa, že pustovňa slúžila zároveň ako škola a poskytovala pre žiakov i učiteľov-pustovníkov zároveň bývanie. Keďže priestory pustovne sú veľmi malé, sú aj domnienky, že škola stála na mieste, kde bola neskôr horáreň (severne nad rotundou).
Staré listinné dokumenty z 18. storočia dokazujú, že škola bola na inom mieste (nie v maličkej pustovni). Vyvoláva to dokument, že do tejto školy roku 1742 u výrobcu Pažického v Žiline objednali a dodali orgán v hodnote 120 zlatých . Z významnejších žiakov tejto školy u pustovníkov pri Jurajovi uvádza dielo Magyarország vármegyei es városai (Župy a mestá Maďarska) meno cirkevného hodnostára Jána Scitovského(1785-1866), ktorý sa stal ostrihomským arcibiskupom a neskôr kardinálom. Kardinál Scitovský túto skutočnosť (že chodil do školy pri Jurkovi) uvádza aj vo svojich písomných pamätiach.
Tradícia pustovníkov pri kostolíku sv. Juraja bola živá až do prvej polovice 19. storočia. Farská matrika zomrelých zaznamenala, že 16. decembra 1804 zomrel v neďalekom Lipovníku vo veku 70 rokov posledný pustovník z pustovne pri Jurkovi Ján Viktor Zimáni, ktorý tam viac ako 40 rokov vyučoval deti. Meno jedného z pustovníkov sa nachádzalo i na kánonovej tabuli v starom Blatnickom kostole sv. Mórica. Menoval sa Ďalokai a zápis bol z roku 1716.
O poslednom pustovníkovi sa zachovala iba legenda, hoci meno sa nezachovalo. Údajne ho z pustovne vyhnal vtedajší Blatnický zemepán Viktor Zerdaheli. Pustovník ho vraj preklial so slovami, aby nikdy nenašiel pokoj a aby skončil ako on. Toľko povesť. Skutočnosť však bola taká, že Zerdaheli prišiel o celý majetok a ako žobrák vraj zomrel v maštali svojho majera.
Horáreň (niekoľko metrov severne od rotundy) bola listinne v roku 1820 uvádzaná ako lovecký letohrádok. Neskôr tu mali svoje bydlisko horári zemepanskej rodiny Leonhardiovcov a v druhej polovici 20. Storočia tu bývali lesníci štátnych lesov. V roku 1969 horáreň asanovali. Práve na jej mieste mohla byť škola. 
Z posledným pustovníkov skončila prakticky jedna etapa histórie Jurka, aj keď vzhľadom na spomínanú horáreň (letohrádok) život tu pulzoval naďalej. Aj pôvodná cesta na Považie spustla (nahradila ju moderná cesta cez Radošinu a Havran do Piešťan). Kostolík - rotunda sa však stal pútnickým miestom, dnes ale už nie iba na sviatok sv. Juraja, ale vzhľadom na význam tejto pamiatky je navštevovaný prakticky po celý rok.    

 

horáreň

 

Stojslav a jeho rod

 

Jedným zo starých slovanských rodov, ktoré prežili vpád starých Maďarov a zachovali si svoje majetky, bol aj majiteľ osady pri Jurkovi a dediny Nitrianska Blatnica (praedium Sarfew). Dôkaz o tom poskytuje jedna z najstarších darovacích listín z roku 1185, z ktorej môžeme identifikovať, že obec bola majetkom Stojslava (Stoyzlou), ktorý ju dostal od matky a brata Sanada. Stojslav utrpel smrteľné zranenia v bojoch za záujmy kráľa Bela III. a daroval obec spolu s ďalšími zoborskému kláštoru. Darovacia listina je významná tým, že obec Sarfew sa tu spomína prvý raz, teda je to prvá písomná zmienka o Nitrianskej Blatnici. Aj keď je listina čiastočne poškodená, je z nej jasné, že Stojslav vlastnil po svojom otčimovi rozsiahle majetky v deviatich dedinách. Jeden majetok mal až na Považí pri Hlohovci (Koplat -Koplotovce). Aj z ďalších písomných správ je zrejmé, že Nitrianska Blatnica bola v tom čase regionálnym celkom, ktorý zaberal značné priestory.
Stojslav šesť usadlostí (mansií) s viacerými rodinami dal až do smrti užívať svojej matke a potom mali pripadnúť kláštoru. Všetko nasvedčuje, že tieto usadlosti boli v inej časti majetku Stojslava a z nich vznikla dedina Radošina. Patrónom starého kostola, ktorý stál na mieste terajšieho v Nitrianskej Blatnici, bol sv. Móric (Maurícius). Nie je žiadna náhoda, že toto meno bývalo krstným menom Stojslavových potomkov, ktorí patrili k popredným šľachtickým rodom. Doklad v listine zoborského opátstva z druhej polovice 13. storočia uvádza Mikuláša z Nitrianskej Blatnice v hodnosti Sedmohradského vojvodu. Jeho syn bol Móric z Nitrianskej Blatnice, ktorý bol miestodržiteľom (bánom) v Bosne. Žil na rozhraní 13. a 14. storočia. Móricov syn Michal (Michael, filius Mauricii Bani) bol stúpencom Matúša Trenčianského (pán Váhu a Tatier), ktorý po rozporoch pre majetky bol vylúčený z cirkvi, čo postihlo aj Michala, syna bána Mórica (listina biskupa Jána z r.1318). Aj druhý Móricov syn Šimon sa „zapísal“ do listinných dokladov tejto doby. Jeho poddaní z Nitrianskej Blatnice, Krtoviec a Lužian násilne zobrali časť majetku Krušovskovcov v Lipovníku, čo muselo riešiť zhromaždenie šľachticov 6. októbra 1358 v Topoľčanoch.
Ako vidieť, Stojslavov rod bol sebavedomý a spurný. Ďalšie osudy potomkov Stojslava nepoznáme. Rod asi vymrel a v roku 1437 kráľ Žigmund dal mestečko (oppidum) Nitrianska Blatnica s opevneným kaštieľom a ostatnými dedinami svojmu familiárovi a radcovi Michalovi, synovi Štefana de Zend.
Strediskové postavenie Nitrianskej Blatnice potvrdzuje listina z roku 1424, v ktorej sa udáva, že v mestečku sa konali týždenne v stredu trhy a opakujú to aj listiny z rokov 1430 a 1437.

 

 

Stojslav

 

Nový kostol

 

Do osudov Nitrianskej Blatnice významne zasiahol Pavol Zerdaheli. Bol synom Jána, ktorý zastával významnú funkciu podžupana Nitrianskej stolice. Pavol bol kráľovským komorníkom a administrátorom Ostrihomskej stolice. V roku 1802 mu kráľ udelil hodnosť grófa.
Význam grófa Pavla Zerdaheliho je predovšetkým v tom, že dal postaviť terajší blatnický kostol. A to je kostol na dedinské pomery nezvykle mohutný i vnútorne mimoriadne rozsiahly. Je postavený v klasicistickom štýle a jeho model údajne odpozoroval gróf Zerdaheli v Paríži, kde istý čas pôsobil v kráľovských službách. Zaujímavé je už to, že vysoká veža ( 36 metrov ) nie je umiestnená nad vchodom do kostola, ale na západnej strane nad oltárom. Stavba prebiehala v rokoch 1815-1820 a kostol je vybudovaný z kameňa a pálených tehál. Vysvätil ho dekan Jozef Trajčík z Radošiny 15. októbra 1821 a je zasvätený Povýšeniu sv. Kríža. Zakladateľ kostola gróf Pavol Zerdaheli zomrel tri roky po vysviacke a je pochovaný v kaplnkovitom výseku na pravej strane kostola.
Stavba kostola nebola urobená dostatočne kvalitne. Stavitelia (projektanti) nedocenili svahovitosť terénu, na ktorom bola stavba umiestnená. Už niekoľko rokov po vysvätení začali múry presakovať a v roku 1837 ich dal železnými traverzami siahnuť gróf Viktor Zerdaheli, syn zakladateľa chrámu.

 

kostol

 

Kaštieľ a jeho majitelia

 

Náväznosť príslušnosti Nitrianskej Blatnice k panstvu hradu Levice potvrdzuje aj výstavba renesančného kaštieľa s črtami pevnosti v súvise s proti tureckou obranou. Kaštieľ bol dokončený až v roku 1578. Bol opevnený dvoma baštami, avšak všetko bolo pozmenené rôznymi prestavbami a kaštieľ stratil svoj pevnostný ráz.
Po Zelemerovcoch sa vo vlastníctve Blatnice vystriedali Héderváriovci a Huňadyovci, neskôr sa vlastníkom obce i kaštieľa stal známy rod Esterháziovcov. A práve gróf Ján Esterházi z Galanty s manželkou Magdalénou, rodenou Očkaiovou sa pričinil v druhej polovici 17. storočia o scelenie rozkúskovaného domínia Nitrianskej Blatnice. Podarilo sa to najmä prostredníctvom vydaja ženských členov rodiny. Roku 1660 získal podstatné vlastníctvo dielu kaštieľa i panstva s poddanými Nitrianskej Blatnice, Krtoviec i Lužian a dokonca i Nemčinian v Tekove.
Spomínané i ďalšie zmluvy a prevody si dal v roku 1695 v záujme scelenia vlastníctva kaštieľa i domínia Nitrianskej Blatnice Jánov syn František Esterházi de Galanta potvrdiť panovníkom Leopoldom I. (1657-1705). O význame Nitrianskej Blatnice nasvedčuje, že sa o kaštieli zmieňuje (aj keď len krátko) vo svojom veľkolepom diele i Matej Bel. Kanonická vizitácia roku 1775 ešte stále uvádza ako patróna kostola jedného z Esterháziovcov, grófa Karola.
Z rôznych príčin sa vlastníctvo kaštieľa a panstva menilo. Spomínajú sa mená Vaiovcov, Platyovcov i známeho rodu Pálfyovcov. V polovici 18. storočia sa ako vlastník objavuje archivár Uhorskej dvornej komory Adam Rajčáni. 

 

Poslední zemepáni

 

Ešte niekoľko šľachticov a zemepánov sa vystriedalo vo vlastníctve Nitrianskej Blatnice, aby sa v roku 1870 zmocnila panstva i s kaštieľom bohatá rodina Alojza Haaseho z Rakúska. Mária z tejto rodiny sa vydala za bývalého dôstojníka Kurta Leonhardiho, a tak sa panstvo dostalo do rúk tejto poslednej rodiny, ktorej príslušníci mali barónsky titul.
Pôvodný význam Nitrianskej Blatnice klesal, len robotný ľud drel na svojich malých políčkach i na poliach Leonardiho veľkého statku. Klčovaním zalesnených častí inak rovinatého chotára vznikli nové polia a iba staré názvy (Kopanice pri ceste, Kopanice nad lúkami, Dlhé kopanice, Okopávky, Príložky, Dlhé diely a pod.) dávajú tušiť koľko driny klčovaním kríkov a iných drevín museli maloroľníci podstúpiť.
Rokom 1945 resp.1948 skončila éra posledných zemepánov z rodu Leonhardiovcov. Popravde treba uviesť, že týmto rodom sa skončili aj strastiplné osudy obyvateľov obce, keď poslední „bíreši” odchodom Leonhardiovcov do zahraničia sa stali na základe pozemkovej reformy vlastníkmi niekoľkohektárových roľníckych usadlostí. Nie nadlho, lebo v roku 1949 vzniklo jednotné roľnícke družstvo a viacerí „prídelníci” spolu s viacerými maloroľníkmi sa stali zakladajúcimi členmi JRD.

 

dnes je: 15.9.2019

meniny má: Jolana

podrobný kalendár

webygroup
ÚvodÚvodná stránka